Herný kútik 3: Odkedy je v zákopoch taká zábava?

Pravda, realickosť pri tom povesil na klinec, ale po pár misiách mi vlastne ani nevadí, že by podtitul Battlefieldu 1 mohol znieť „voľne inšpirovane, podobnosť so skutočnými postavami je čisto náhodná“.

Prvá misia, ktorá vás uvádza do deja, sa o surovú skutočnosť ešte máličko pokúša. Najskôr v koži pešiaka bežite do boja, aby vás napokon zdolali hordy nepriateľov, pričom sa na obrazovke objaví meno a rok narodenia a smrti. Najskôr som vyjavene pozeral, že tým chlapcom na fronte bolo 21 rokov. Boli tak mladí!

Hneďako sa ale vtelíte do kože gulometníka a tankistu, zistíte, odkiaľ vietor veje. Battlefield vám len ukazuje role, ktoré môžete v hre zažiť. Vlastne v akejkoľvek hre. Kam moja pamäť siaha, vždycky sa máte chvíľu plížiť, potom dôjde na adrenalinovú prestrelku a chvíľu bránite stanovisko, kedy nemáte na práci nič iného, než stláčať spúšť gulometu – len tentokrát nesedíte vo dverách vrtulníku. 

Kampaň má vraj príbeh

Čo si pamätáte z dejepisu o Prvej svetovej vojne? Zabehnené zákopy? Dvojplošníky? Prvé tanky? Ja si v hlave nosím obrázky, ktoré do knihy Oheň pretavil Henri Barbusse. Frustrovaní vojaci na oboch stranách fronty bojujúci o kúsoček zdevastovanej zeme, o ktorú vlastne nikto ani nestál. A Battlefield sa občas nechal inšpirovať – občas preto stretnete trasúceho sa vojáka vedľa pohodenej pušky, raz zase filmový prestrih ukáže, že proti sebe dokázali dvaja nepriatelia stáť a nevystreliť. 

Ale to sú len naoko dramatické výplne. Hoci príbehová kampaň popisuje bitky od Francie po Blízky východ a popisuje niekoľko misií z pohľadu ústredných hrdinov, o nič epického neprídete. Ako jeden príklad za všetky poslúžia štyri misie za pána Bishopa, prvýkrát v dejinách bojujúceho pod austrálskou vlajkou o Gallipoli.

Tank prejde zátrasy, zákopy, chalupou... Dá se povedať, že všetkým

Jeho cieľom je dobyť pláž, potom jednu pevnosť, z ktorej odbehnúť do statku vedľa a potom sa vrátiť. Vrchol scenáristovho snaženia je jeho starostlivosť o horlivého nováčika. Poznáte to: on chce bojovať, vy už ste veterán, on nevie strielať, vy áno, tak za neho nasadzujete krk, aby vám potom jedným výstrelom zachránil život. Ak čakáte, že táto story skončí pri západe slnka, tak vás Battlefield nesklame. Gýč.

Dokonca, aj pokiaľ nehľadáte žiadny príbeh a chcete si len zastrielať, kampaň si príliš neužijete. Myšlienkové pochody virtuálnych nepriateľov sú veľmi labilné. Umelá inteligencia im radí leda tak bežať alebo mieriť vašim smerom a občas vystreliť. To isté robia vaši nesmrteľní kolegovia, aby pobiehanie občas pre efekt doplnili útokom polnej lopatky zblízka. 

O skriptoch v žánre FPS strielačiek asi netreba hovoriť, snáď len že Battlefield je ich horlivým vyznávačom. Opäť teda idete dopredu, a hneď ako prekročíte neviditeľnú čiaru, vyroja sa v okolí vojaci (pokojne aj zmiest, kde ste to už prezreli), chvíľu po nich strielate a potom zase pobehnete o kúsok ďalej. 

V kampani sa animácií dočkáte pomerne často.

Multiplayer je ako iná hra

Zatiaľ to s Battlefieldom 1 moc slavne nevypadá, že? Ak to však nie je vaša prvá skúsenosť s touto sériou, potom určite viete, že sólová kampaň je len výukový tutoriál. Nebál by som sa povedať, že je to apendix na celej hre. Celé počínanie EA sa totiž točí okolo multiplayera. 

Ani v ňom ťaživú atmosféru moc nehľadajte, za to akciu budete nasávať každú sekundu. Trebárs dizajnéri nijako nešliapali na brzdu, keď vymýšľali zbrojný arzenál. Jeho šírka je impozantná. Nejde ani tak o klasické rozdelenie ostreľovačky + guľomety + karabiny + samopaly + ručné zbrane a rôzne typy granátov. Predsa len sme na začiatku 20. storočia a preto nestačí mať oko nalepené na optike a strielať. Zo začiatku to vypadá, že bojujete pomalšie, v skutočnosti ale musíte len plánovať. Rozdiely medzi jednotlivými kúskami sú značné – s puškou sa síce trafíte, ale keď miniete, máte celkom vážny problém. Samopaly zase kropia s takým rozdielom, že na väčšiu vzdialenosť je zásah skôr dielom náhody. Výber je preto extrémne dôležitý. 

Do boja sa samozrejme zapája aj technika. Aj tá má k realickosti ďaleko, tanky jazdia ako bugíny a lietadlám by ich akrobáciu závidel aj náš Gripen, ale ich zapojenie je to, čo multiplayer toľko oživuje a vyvažuje potenciál herných tried. Aj v Battlefielde 1 môžete voliť medzi postavou útočníka, polného medika, podpory a prieskumníka vrátane ich špecifických zbraní. Útočník spolieha na samopaly, medik na poloautomatickú karabinu, podpora so sebou ťahá ťažký guľomet a prieskumník (ako inak) odstreľovačku.

Sú to ale špeciálne zbrane a gadgety, ktoré umožňujú variability – trebárs guľometník môže postaviť minomet, alebo opravovať vozidla. Čo je lepšie? Záleží na mape. Niektoré pracujú s uzatvorenými koridormi, inokedy bojujete v otvorenej krajine. Do rovnice sa tak dostávajú premenné v podobe vozidiel, zbraní a postáv. A potom, čo som hru vypol, som v hlave hľadal riešenie, ako si poradiť v koži medika s obrnenými cieľmi.

Nakoniec som našiel útočisko v tíme, na ktorom stojí a padá každý poriadny multiplayer. Môžete naraziť na bandu zelenáčov (ako som ja), čo sa hlavne snažia v hre zorientovať. Behajú sólo, stávajú sa ľahkým terčom a snažia sa aspoň chvíľku prežiť. Hra vás ale podporuje v kolegialite. Získaváte tak body za to, že sa držíte svojho družstva, že liečite parťákov, že ich kryjete a až prestanete mať chuť schovať sa za najbližšiu dosku a čakať tam na svoj koniec, konečne sa dočkáte opojného pocitu, že ste občas aj lovcom a nie len korisťou. 

Ten je ešte umocnený, keď sa môžete s tímom dohovárať – skutočne to funguje, obzvlášť keď máte na hlave slúchadlá aj s mikrofónom. Jeden hodí do domu plynový granát do miestnosti, aby donútil ich posádku buď utiecť, alebo nasadiť plynovú masku, druhý sprevádza klasickým granátom, tretí vyčistí posledných preživších, štvrtý napraví vzniknuté škody a piaty guľometom istí oblasť, keby sa náhodou niekto potuloval okolo a potrebovať zastreliť. 

A pokiaľ budete úspešní, možno do tímu získate masivný bonus v podobe ťažkej zbroje. Výhľad vám potom síce obmedzí oceľová helma, ale behať po bojisku s leteckým guľometom alebo plameňometom má svoje kúzlo. A efekt. .

Mohol by som sa rozpísať o všetkých multiplayerových módoch, ale v ich odlišnom cielení je práve tá diverzita. V Battlefield 1 je klasický teamový deathmatch, masivný Conquest až pre 64 hráčov, COB mód Domination, Operations, kde v tíme postupujete niekoľkými mapami, Rush pracujúci s asymetrickým arzenálom alebo dobový War Pigeons, kde sa vzájomne so súperom sprchujete delostrelectvom. Niektoré hry tak vypadajú ako zbesilé strieľanie, v iných vyhrá takticky uvažujúci tím – a tak to v hre viac hráčov má vypadať. 

Dvakrát do jednej rieky vkročím, ochotne

Ak máte pocit, že som posledné riadky písal s nadšením z dynamického boja, máte pravdu. Battlefield bol a je zameraný na zápolenie proti živým ľuďom a nejaký príbeh okolo je len pre zasadenie ďalšieho konfliktu.

Ďaleko viac ako pozlátko slúži grafické spracovanie. Už dlho som nevidel tak pekne spracovaný les či ruiny rozbombardovaného mesta! A pritom sa všetko hýbe plynule a svižne! Ziadne prepady vo framerate, ani slabučké trhanie, keď okolo vás prelietavúci bombardér vyhodí do vzduchu tony piesku a hliny, nič. Najväčší dojem však z technologického hľadiska priniesla deštrukcia prostredia, ktorú si uvedomíte obzvlášť v tanku. Valíte sa vpred, od pásov lieta bahno a keď sa náhodou do cesty dostane nejaká tá chalupa typická pre francúzsky vidiek, prejdete skrz a za vami zostanú len popadané trámy a suť. Skoro sa v človeku až ozýva svedomie, či jeho radosť z ničenia nie je nezdravá...

Engine Frostbite skratka znova obhájil vysoko zdvihnutú grafickú latku, multiplayer rovnako o svoju šťavu neprišiel a single player... koho zaujíma singleplayer, vojak?!